Cezhraničné dedenie v Európskej únii

Nič mocDá saDobrýVeľmi dobrýVýborný
8 Hodnotení
5,00 Star

Loading...

Európska únia ponúka svojim občanom priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je okrem iného zaručený voľný pohyb osôb, podľa Zmluvy o Európskej únii. Problémy občanov Európskej únie pri uplatňovaní svojich práv v kontexte cezhraničného dedenia má pomôcť vyriešiť prijaté nariadenie. Viac informácii o tomto nariadení a jeho právnych inštitútoch, ak sa jedná o cezhraničné dedenie v rámci EÚ, nájdete v článku nižšie na Xpravo.eu. 

Cezhraničné dedenieCezhraničné dedenie v Európskej únii – právny základ

Právnym základom dedenia s cudzím (cezhraničným) prvkom v rámci Európskej únie je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len ako „Nariadenie„).

Cudzí prvok v prípade dedenia predstavuje napríklad pobyt slovenského občana v inom štáte EÚ, existencia majetku alebo oprávnených dedičov mimo štátu pobytu zosnulej osoby.

Nariadenie je priamo účinné a priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch Európskej únie, s výnimkou Veľkej Británie, Dánska a Írska, ktoré sa rozhodli nepristúpiť k Nariadeniu. V ostatných členských štátoch, vrátane SR, sa nevyžaduje transpozícia Nariadenia do zákona alebo iného právneho predpisu. Nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch.

V rámci voľného pohybu osôb a najmä pracovníkov v rámci EÚ žijú občania EÚ v rôznych krajinách EÚ. V prípade úmrtia blízkeho žijúceho v zahraničí existovali viaceré prekážky pri uplatňovaní si práv dedičov či veriteľov zosnulého.  Predovšetkým v takých prípadoch vystali otázky – v akom štáte má byť vedené dedičské konanie? Akým právnym poriadkom sa majú spravovať otázky dedičstva ako sú zákonní dedičia, veľkosť podielov, ručenie za dlhy, rozdelenie majetku?

Nariadenie za účelom efektívneho uplatňovania si práv dedičov, veriteľov a iných oprávnených osôb spája ustanovenia členských štátov o právomoci, rozhodnom práve, uzná­vaní, vykonateľnosti a výkone rozhodnutí, verejných listín a súdnych zmierov, a taktiež zavádza tzv. európske osvedčenie o dedičstve.

Pôsobnosť Nariadenia

Nariadenie sa vzťahuje na cezhraničné dedenie majetku zosnulých osôb v rámci členských štátov Európskej únie. Nariadenie sa vzťahuje na cezhraničné dedenie po osobách, ktoré zomreli 17. augusta 2015 a neskôr (vzhľadom na dátum jeho uplatňovania).

Nariadenie sa nevzťahuje na daňové, colné a správne veci. Z pôsobnosti Nariadenia sú vylúčené aj ďalšie otázky, ktoré sa riešia podľa príslušného vnútroštátneho práva – napr. otázky týkajúce sa majetkového vyporiadania manželov, vyživovacej povinnosti z dôvodu smrti, právnej spôsobilosť osôb, atď. Všetky oblasti, na ktoré sa Nariadenie nevzťahuje, sú vymenované najmä v Článku 1 ods. 2 Nariadenia.

Určenie štátu, v ktorom bude prebiehať dedičské konanie

Nariadenie určuje pravidlá, ktorými sa určí právomoc štátu konať v dedičskej veci:

1. OBVYKLÝ POBYT V ČASE SMRTI – všeobecná právomoc súdov členského štátu konať vo veciach dedičstva sa určuje podľa obvyklého pobytu zosnulého v čase smrti.

Pojem obvyklý pobyt neznamená automaticky trvalý pobyt osoby. Na účely určenia obvyklého pobytu by mal orgán konajúci v dedičskej veci (súd/ notár) celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého pred jeho úmrtím, v čase jeho úmrtia, zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Takto určený obvyklý pobyt by mal preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom.

V určitých prípadoch môže byť určenie obvyklého pobytu zosnulého zložité. NAPR. ak zosnulý z pracovných dôvodov odišiel žiť do zahraničia s cieľom pracovať tam, a to aj na dlhý čas, ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu. V takomto prípade by sa stále za obvyklý pobyt zosnulého mohol považovať štát pôvodu zosnulého.

2. VOĽBA SÚDU ÚČASTNÍKMI DEDIČSKÉHO KONANIA – Nariadenie umožňuje osobe pred smrťou vopred určiť rozhodné právo pre dedenie po nej. Ak si zosnulý pred smrťou zvolil právny poriadok na vypo­riadanie svojho dedičstva po jeho smrti, môžu sa dotknutí účastníci dedičského konania dohodnúť, že výlučnú právomoc konať v dedičskej veci bude mať súd uvedeného členského štátu (v ktorom sa uplatňuje zosnulým zvolený právny poriadok).

Takáto Dohoda o voľbe súdu musí mať písomnú formu, musí v nej byť uvedený dátum a musia ju podpísať dotknutí účastníci.  Za rovnocennú s písomnou formou sa považuje každá komu­nikácia elektronickými prostriedkami, ktorá umožňuje trvalý záznam o dohode.

Ako je uvedené, Dohoda o voľbe súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak zosnulý určil právny poriadok na vyporiadanie dedičstva po ňom a tento právny poriadok nie je právom v členskom štáte, v ktorom má obvyklý pobyt.

Určenie rozhodného práva vo veci dedičstva

Určenie členského štátu, v ktorom bude prebiehať dedičské konanie nemá vplyv na určenie rozhodného práva, ktorým sa bude dedičské konanie spravovať. Nariadenie ustanovuje, že právny poriadok určený podľa Nariadenia sa uplatní bez ohľadu na to, či je právnym poriadkom členského štátu.

Iba v prípadoch určených Nariadením môže súd členského štátu odmietnuť vykonávať právomoc (napr. na žiadosť niektorého z účastníkov konania, ak vzhľadom na praktické okolnosti dedičskej veci, ako napr. miesto, kde sa nachádza majetok, ktorý je predmetom dedičstvo,  sa tento účastník domnieva, že súd členského štátu zvoleného právneho poriadku je vhodnejší na konanie v dedičskej veci).

Nariadenie určuje pravidlá, ktorým sa určí rozhodné právo v dedičskej veci:

1. OBVYKLÝ POBYT V ČASE SMRTI – právom vo veci celého dedičstva je právny poriadok štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.

Rovnako ako pri určovaní štátu, v ktorom bude prebiehať dedičské konanie, tak aj vo vzťahu k právnemu poriadku, ktoré sa uplatní v dedičskom konaní, je rozhodujúcim kritériom obvyklý pobytAk zo všetkých okolností vyplýva, že v čase smrti mal zosnulý preukázateľne užšie väzby na iný štát, ako je štát obvyklého pobytu v čase smrti, rozhodným právom v dedičských veciach je výnimočne právo tohto iného štátu.

2. VOĽBA PRÁVA PORUČITEĽOM PRED SMRŤOU – Nariadenie umožňuje občanom vopred určiť rozhodné právo pre dedenie po nich.

Osoba si môže za rozhodné právo, ktorým sa bude spra­vovať cezhraničné dedenie jej celého dedičstva,  zvoliť právny poriadok ktoréhokoľvek zo štátov, ktorých je v čase voľby alebo v čase úmrtia štátnym príslušníkom.

V SR vyhlásenie o voľbe práva spisuje notár formou notárskej zápisnice v zmysle zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v platnom znení.

Voľba sa urobí výslovne vo vyhlásení vo forme právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti alebo vyplýva z podmienok tohto právneho úkonu.

Rozsah pôsobnosti rozhodného práva

Určeným právnym poriadkom, ak sa jedná o cezhraničné dedenie podľa Nariadenia, sa následne spravuje celé dedičstvo, najmä:

  • dôvody, čas a miesto začatia dedenia;
  • určenie oprávnených osôb, dedič­ských podielov a povinností, ktoré im môže uložiť zosnulý, ako aj určenie iných dedičských práv;
  • spôsobilosť dediť;
  • vydedenie a dedičskú nespôsobilosť;
  • prechod majetku, práv a záväzkov tvoriacich časť dedičstva na dedičov;
  • právomoci dedičov, vykonávateľov závetu a ostatných správcov dedičstva, najmä pokiaľ ide o predaj majetku a vyplatenie veriteľov;
  • zodpovednosť za dlhy patriace do dedičstva;
  • disponibilnú časť dedičstva, povinné dedičské podiely a ostatné obmedzenia nakladania s majetkom pre prípad smrti;
  • povinnosť vrátiť alebo započítať do dedičstva pri výpočte podielov jednotlivých oprávnených osôb dary, záloh na dedičský podiel alebo odkazy a
  • rozdelenie dedičstva.

Uznávanie a vykonateľnosť rozhodnutí

Rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte sa v ostatných členských štátoch uznáva bez osobitného konania. Nariadenie vyslovene ukladá, že rozhodnutie vydané v členskom štáte sa za žiadnych okolností nemôže skúmať vo veci samej. Ak je otázka uznania rozhodnutia predmetom sporu, Nariadenie taxatívne vymenúva dôvody neuznania (napr. orde public – rozpor s verejným poriadkom).

Rozhodnutie vydané a vykonateľné v jednom členskom štáte, je vykonateľné aj v inom členskom štáte, ak tam bolo na návrh vyhlásené za vykonateľné. Postup je upravený v článkoch 45 až 58 Nariadenia.

EURÓPSKE OSVEDČENIE O DEDIČSTVE

Nariadením sa zavádza európske osvedčenie o dedičstve, ktoré sa vydáva na účely použitia v inom členskom štáte. Vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve nie je povinné. Európske osvedčenie o dedičstve je zjednodušene povedané akýmsi jednotným certifikátom o dedičstve.  Je dôkazom o rozhodnom práve a o postavení dedičov.

Účelom osvedčenia je to, aby ho využívali dedičia, alebo iné osoby, ktoré sa potrebujú v inom členskom štáte dovolať svojho postavenia alebo uplatniť svoje práva ako dedičia. Osvedčenie je najmä dokladom o skutočnos­tiach, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre cezhraničné dedenie alebo podľa iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti.

O osobe, ktorá je v osvedčení uvedená ako dedič alebo správca dedičstva, platí domnienka, že má postavenie uvedené v osvedčenípráva uvedené v osvedčení.

Osvedčenie má účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania.

V SR vydáva európske osvedčenie o dedičstve notár poverený súdom na konanie o dedičstve, v zmysle § 214 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v platnom znení.

Ak notár na základe žiadosti vydá európske osvedčenie o dedičstve, zaregistruje ho v Notárskom centrálnom registri listín.

Aj tlačivo európskeho osvedčenia o dedičstve určuje Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 1329/2014 z  9. decembra 2014 , ktorým sa stanovujú tlačivá uvedené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve. 

Cezhraničné dedenie v tretích štátoch

Nariadenie sa neuplatňuje mimo územia členských štátov Európskej únie, vrátane Dánska, Írska a Spojeného kráľovstva, ktoré sa nezúčastňujú na Nariadení. V prípade dedenia s cudzím prvkom vo vzťahu k tretím štátom sa postupuje podľa vnútroštátnych pravidiel. Vnútroštátne pravidlá pre SR predstavujú predovšetkým medzinárodné zmluvy a zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v platnom znení.