Európska únia ponúka svojim občanom priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je okrem iného zaručený voľný pohyb osôb, podľa Zmluvy o Európskej únii. Problémy občanov Európskej únie pri uplatňovaní svojich práv v kontexte cezhraničného dedenia má pomôcť vyriešiť prijaté nariadenie. Viac informácii o tomto nariadení a jeho právnych inštitútoch, ak sa jedná o cezhraničné dedenie v rámci EÚ, nájdete v článku nižšie na Xpravo.eu.

Cezhraničné dedenie v Európskej únii – právny základ

Právnym základom dedenia s cudzím (cezhraničným) prvkom v rámci Európskej únie je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len ako “Nariadenie“).

Cudzí prvok v prípade dedenia predstavuje napríklad pobyt slovenského občana v inom štáte EÚ, existencia majetku alebo oprávnených dedičov mimo štátu pobytu zosnulej osoby.

Nariadenie je priamo účinné a priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch Európskej únie, s výnimkou Veľkej Británie, Dánska a Írska, ktoré sa rozhodli nepristúpiť k Nariadeniu. V ostatných členských štátoch, vrátane SR, sa nevyžaduje transpozícia Nariadenia do zákona alebo iného právneho predpisu. Nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch.

V rámci voľného pohybu osôb a najmä pracovníkov v rámci EÚ žijú občania EÚ v rôznych krajinách EÚ. V prípade úmrtia blízkeho žijúceho v zahraničí existovali viaceré prekážky pri uplatňovaní si práv dedičov či veriteľov zosnulého. Predovšetkým v takých prípadoch vystali otázky – v akom štáte má byť vedené dedičské konanie? Akým právnym poriadkom sa majú spravovať otázky dedičstva ako sú zákonní dedičia, veľkosť podielov, ručenie za dlhy, rozdelenie majetku?

Nariadenie za účelom efektívneho uplatňovania si práv dedičov, veriteľov a iných oprávnených osôb spája ustanovenia členských štátov o právomoci, rozhodnom práve, uzná­vaní, vykonateľnosti a výkone rozhodnutí, verejných listín a súdnych zmierov, a taktiež zavádza tzv. európske osvedčenie o dedičstve.

Pôsobnosť Nariadenia

Nariadenie sa vzťahuje na cezhraničné dedenie majetku zosnulých osôb v rámci členských štátov Európskej únie. Nariadenie sa vzťahuje na cezhraničné dedenie po osobách, ktoré zomreli 17. augusta 2015 a neskôr (vzhľadom na dátum jeho uplatňovania).

Nariadenie sa nevzťahuje na daňové, colné a správne veci. Z pôsobnosti Nariadenia sú vylúčené aj ďalšie otázky, ktoré sa riešia podľa príslušného vnútroštátneho práva – napr. otázky týkajúce sa majetkového vyporiadania manželov, vyživovacej povinnosti z dôvodu smrti, právnej spôsobilosť osôb, atď. Všetky oblasti, na ktoré sa Nariadenie nevzťahuje, sú vymenované najmä v Článku 1 ods. 2 Nariadenia.

Určenie štátu, v ktorom bude prebiehať dedičské konanie

Nariadenie určuje pravidlá, ktorými sa určí právomoc štátu konať v dedičskej veci:

1. OBVYKLÝ POBYT V ČASE SMRTI – všeobecná právomoc súdov členského štátu konať vo veciach dedičstva sa určuje podľa obvyklého pobytu zosnulého v čase smrti.

Pojem obvyklý pobyt neznamená automaticky trvalý pobyt osoby. Na účely určenia obvyklého pobytu by mal orgán konajúci v dedičskej veci (súd/ notár) celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého pred jeho úmrtím, v čase jeho úmrtia, zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Takto určený obvyklý pobyt by mal preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom.

V určitých prípadoch môže byť určenie obvyklého pobytu zosnulého zložité. NAPR. ak zosnulý z pracovných dôvodov odišiel žiť do zahraničia s cieľom pracovať tam, a to aj na dlhý čas, ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu. V takomto prípade by sa stále za obvyklý pobyt zosnulého mohol považovať štát pôvodu zosnulého.

2. VOĽBA SÚDU ÚČASTNÍKMI DEDIČSKÉHO KONANIA – Nariadenie umožňuje osobe pred smrťou vopred určiť rozhodné právo pre dedenie po nej. Ak si zosnulý pred smrťou zvolil právny poriadok na vypo­riadanie svojho dedičstva po jeho smrti, môžu sa dotknutí účastníci dedičského konania dohodnúť, že výlučnú právomoc konať v dedičskej veci bude mať súd uvedeného členského štátu (v ktorom sa uplatňuje zosnulým zvolený právny poriadok).